Jana sa ňou stala nenápadne. Pomaly. Spočiatku tomu nevenovala veľkú pozornosť. Pretože v priateľstve, obzvlášť v takom, kde si ľudia dôverujú, je úplne bežné hovoriť tomu druhému o svojich radostiach, či starostiach. Až neskôr vnímala, že jej Lenka – Janina spolužiačka hovorí viac o starostiach, o tom, ako to má v živote ťažké a okrem nej nikto iný nič horšie v živote neprežil.
Jana si už ani nepamätala, kedy sa jej Lenka spýtala na JEJ víkend, život, starosti, či radosti.
Pretože stále rozprávala len o sebe.
Janu to najskôr štvalo, no postupne si zvykla. Keď jej Lenka hovorila o svojich problémoch, súhlasne kývla hlavou, no v skutočnosti ju vôbec nepočúvala. Lebo nechcela. Nevládala. A aj keď sa Lenke posťažovala, ona to vždy zviedla na svoj problém a komunikácia bola stále o tom istom.
Dospelo to do štádia, kedy už Jana rozhovory s Lenkou priam neznášala. Bola otrávená a vždy, keď v pondelok spustila: ,,Vieš, čo vyviedol môj frajer cez víkend?“ pomyselne stišovala hlasitosť.
V mysli si predstavovala deň, keď Lenka pôjde k lekárovi a nebude musieť počúvať jej vyplakávačky. Vždy sa pri tej myšlienke usmiala. Síce to nebolo od nej pekné, no čo už jej po takom dlhom čase strávenom s Lenkou zostávalo?
Dokonca uvažovala nad tým, či jej „ťažko skúšanú“ spolužiačku niekedy napadne, že už by s tým vyplakávaním mohla prestať.
No v tom si uvedomila, že ak jej to nedochádzalo doteraz, nedôjde jej to nikdy.
,,Čo už“ vzdychla si Jana a snažila sa prijať skutočnosť, že sa jej štúdium na strednej bude spájať nielen s „riťolezkou“ Karin, ale aj s Lenkou – večným energetickým upírom, ktorý z nej vždy vysal aj posledné kvapky energie.
