Prišiel mi do života ako víchor

Autor: Natália Štepanovičová | 14.2.2017 o 19:14 | Karma článku: 5,54 | Prečítané:  653x

Začiatkom januára. V čase, keď som  si vytvárala rebríček  plánov a vízii na tento rok. Nehľadala som ho, no zjavil  sa.

Nepoznal slovo nie, preto ho  neodradilo to, keď som ho istý čas odmietala. Jednoducho  nepatril do skupiny ľudí, ktorí sa vzdávajú.

A to mi na ňom bolo sympatické. Vlastne sme túto povahovú  črtu mali spoločnú.

Meškala som a to som si ešte vravela, že dnes sa zvládnem prichystať  v predstihu. Omyl! Hlboký omyl!

Hodinky ukazovali 16.10 a ja som zvádzala boj s vlastným telom a snažila sa „kopnúť do vrtule.“ Ešte predtým som ho  však zazrela z okna, ako sa s niekým rozprával.

Cestou po schodoch som si v hlave vymýšľala nejaké ospravedlnenie, ktoré by som mohla použiť.

No na jeho vyslovenie som úplne zabudla, pretože mi dych vyrazilo dvadsaťjeden ruží.

Môžem s čistým svedomím napísať, že ešte NIKDY som toľko ruží nedostala.

 A preto si  neviete predstaviť, ako blažene som sa cítila, dokonca ani ja sama to neviem opísať, pretože to musíte zažiť a prajem každej jednej žene, aby sa jej tento  zázrak stal a tiež, aby zažila radosť úprimnú, čistú, neopakovateľnú  a jedinečnú.

V tej chvíli som už vedela, že táto schôdzka bude patriť  k tým vydareným.  A tiež aj to, že mladý muž je ozajstný gentleman, ktorý mi odsunul stoličku a pridržal dvere.

 

Takže sa nebojte, oni ešte  nevymreli! Pár týchto, dovolím si napísať,  milých  exemplárov  sa na našej planéte vyskytuje!

 

Strávili sme spolu príjemné popoludnie, počas ktorého sme sa veľa smiali, debatovali, pili kávu a usmievali sa.

 

Už vtedy som tušila, že sa nevidíme naposledy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?