Ako sa Soni a Karin cesty rozišli, alebo koniec nekonečného priateľstva

Autor: Natália Štepanovičová | 31.1.2017 o 12:30 | Karma článku: 6,68 | Prečítané:  613x

 

Určite ste už vyčítali  z názvu,  že v tomto článku sa zameriam na kamarátstvo Sone a Karin.

Dovolím si tvrdiť, že bolo ukážkové. Od prvého ročníka na strednej škole, keď sa Karin ako sup vrhla na novú spolužiačku Soňu, ktorá asi po mesiaci  prestúpila z obchodnej akadémie.

Dovtedy sa Karin prilepila na Janu, ktorá sa stala jej „obetným baránkom“.

 Nebojte sa, trvalo to len do momentu, kým na scénu, a teda do triedy neprišla nová, neokukaná tvár-Soňa.

 

Od toho momentu bolo rozhodnuté.

Karin sa na Soňu prisala ako kliešť a dlhý čas sa nechystala odlepiť. Nemala dôvod. A keďže jej Jana  nevyhovovala, nevedno prečo, Soňa jej do života vstúpila celkom vhod.

Dokonca mala už počas strednej naplánované, ako v budúcnosti so Soňou  a ich priateľmi budú chodiť na rande vo štvorici a neskôr  kočíkovať svoje deti.

 

Ale nič netrvá večne a aj tomu najtrpezlivejšiemu človeku na svete prasknú nervy a má dosť nezmyselných „kecov“ a sťažností od takého tragéda, akým Karin bola. Márne sa snažila hrať na toho najférovejšieho a najochotnejšieho človeka, ktorého by ste chceli mať za priateľa. Už jej to nikto „nežral“.

 

Navyše jej problémom bolo, že sa príliš silene, pokúsim sa nazvať to slušne, pchala každému do zadku.

Od školníka až po  zástupkyňu. Preto bolo otázkou času, kedy viacerým dôjde trpezlivosť, hlavne Soni.

 

Všetko nasvedčovalo tomu, že to bude krásny deň, avšak to Karin ešte netušila, ako sa jej  po tomto dni obdobie na strednej škole zmení.

Žiaľ k horšiemu. No, taký je život. S nikým sa „nemazná“. A s „tragédkou“ a „riťolezkou“, ako ju spolužiaci v jej neprítomnosti volali, už tobôž nie.

Chúďa Karin, keby len vedela...

 

A veruže neskôr vedela.

 V to isté ráno, keď sa chystala sadnúť si do lavice, v ktorej so Soňou čo-to prežili ju jej už dnes bývalá najlepšia kamarátka vyhodila so slovami: ,,Nemáme si čo povedať.“

Karin tam stála ako obarená.

Z diaľky ju však sledovali Janine oči, ktoré boli v istý okamih plné súcitu, no hneď v ďalší si spomenula na porekadlo, ktoré bolo pre túto situáciu veľmi trefné a znelo: Na každého raz príde.

Jana síce nebola škodoradostná, ale niekde vo svojom vnútri cítila, že aj Karin po rokoch dostala lekciu, z ktorej, ako ju pozná sa bude dlho spamätávať.

 

 

Takto sa nám skončilo jedno nerozlučné priateľstvo.

 

No kto vie, možno sa ešte Sonine a Karinine cesty stretnú.

 

Nechajme sa prekvapiť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?