Pár dní som sa zamýšľala nad touto otázkou. V dnešnej dobe plnej nových informačných technológií a prostriedkov na komunikáciu, väčšina ľudí čoraz viac prahne po blízkosti – po prepojení duší, rozhovore tvárou v tvár, pretože sú presýtení všetkými vymoženosťami, ktoré nám súčasná doba ponúka. Preto priateľstvá vznikajú naozaj rôznorodými spôsobmi. Keď však vzniknú, tak sa predovšetkým snažíme o ne starať.
No, niekedy len naša úprimná snaha nestačí.
Môžeme našich priateľov poznať roky a aj tak neskoro odhalíme ich pravú tvár. Ak vôbec.
Niekedy sme totiž tak strašne šťastní a zároveň oslepení našim priateľstvom, že prehliadame náznaky, ktoré sa nám snažia ukázať, že náš priateľ-/ka nie je tým na koho sa hrá.
V skutočnosti má totiž na tvári excelentnú masku, pod ktorú sa človek len ťažko dostane. A keďže nemáme dôvod svojho priateľa, či priateľku podozrievať z niečoho, čo do priateľstva nepatrí, ako napríklad klebety o našej osobe v dobe našej neprítomnosti, nechávame sa unášať v slastnom opare navonok fungujúceho kamarátstva.
Preto sa pýtam, koľkokrát sa človek musí v kamarátstvach sklamať, doslova padnúť na ,,hubu“, aby dokázal odlíšiť pravých priateľov od tých falošných?
Či nie je naozaj lepšie ,,netlačiť na pílu“ a odprevadiť týchto „kamarátov“ z nášho života a počkať si na tých, ktorých nás samotných zmenia na najlepšiu verziu nášho JA.
Na priateľov, ktorí nás budú motivovať práve vtedy, keď my motiváciu stratíme.
Na priateľov, ktorí nás podržia a nebudú od nás žiadať protislužbu.
Na priateľov, ktorým budeme môcť kedykoľvek zavolať a naozaj tu pre nás v ten okamih budú a nebude to len jedno z ďalších životných klišé.
Na priateľov, ktorí to s nami budú myslieť naozaj úprimne.
Na takých priateľov sa naozaj oplatí počkať, aj keby to malo znamenať, že nasledujúce obdobie strávime len samy so sebou.
Pretože niekto raz povedal: „Omnoho lepšia je inteligentná samota, ako hlúpa spoločnosť.“
Tento človek vedel, o čom hovorí.